Vlajková loď Fursyho Teyssiera obohacuje tohtoročnú hudobnú jar o ďalší skvostný kúsok. Spoilujem hneď skraja, ale zbytočné je chodiť okolo horúcej kaše. Ak ste čaro „septembrového“ debutu ešte nevytesnili z hlavy a, naopak, periodicky sa k tej éterickej nádhere vraciate, iste vám neuniklo ani jej pokračovanie porodené s dvojročným odstupom.

Naďalej je zrejmé, že Francúzov vkladáme do prehrávača nie preto, že tam ten činel v tridsiatej ôsmej sekunde krásne zvoní, ale kvôli podmanivej náladovosti. U „Arrietes Oubliées...“ to platí o to viac, že Fursy už neobaľuje do rôznych nálad len jednotlivé skladby, ako malé diely veľkej skladačky, ale dokázal v atmosférickej rovine urobiť z novinky naozaj homogénnu kolekciu, ktorá vás nasýtených po 42 minútach vypľuje tak, ako by ste počúvali jedinú skladbu.

A opäť je to predovšetkým zasnená, poetizujúca melodika, čo robí hudbu Francúzov zaujímavou, navyše odlišujúca Fursyho tvorbu od post-rockového „stredného prúdu“, plného klišé a repetetívnosti, čoby z núdze cnosti vyvierajúcej zo skladateľskej impotencie. Fursy nie je síce žiadny progresívny génius, avšak po vypočutí tejto dosky by mu mnohí inteleguáni obzerajúci si špičky tenisiek mohli závidieť jeho cit pre načasovanie predelov.

Minimalistický, pozvoľna gradujúci úvod sladkastej príchute je tu práve na to, aby poslucháč odtiahol prsty od každej dôležitej činnosti. Ona cukornatosť však nie je vyššia, ako tomu bolo minule, a ak vás to aj odradí, bude to len preto, že z podobne ladenej hudby vám navierajú žily všeobecne. Dlhá „La Traversee“ sa potom tvári ako najtypickejší zástupca formátu „sloha-refrén-sloha“, v polovici však skreslené gitary utíchnu a k slovu sa okrem nenápadného podporného vokálu Audrey Hadorn dostane aj prvá z početných jemných medzihier, zafarbujúcich celé dianie do charakteristických melancholických odtieňov. Následnému totálne ikonickému riffu tiahnucemu sa zvyškom skladby sekunduje rozvážna, no patrične dynamická Winterhalterova bicia súprava, ktorá necháva celú osemminútovku vyvrcholiť v takmer blackmetalovom blast-beate. Klobúk dole!

Strhujúcim je album práve vďaka momentom, kedy sa mainstreamovo ladená skladba zlomí a prúd zvukových vlákien zrazu naberie to ťažko uchopiteľné niečo, kvôli čomu ju v empétroskami natrieskanom iPode vyškerenej šestnástky nenájdete. A vôbec nie pre jej domnelú, pre metal inak typickú masovú neprístupnosť. Najlepším príkladom bude piata „La Nuit Muette“. Spočiatku šedá myška, ktorá sa ešte pred polovicou šibnutím čarovného prútika zmení v niečo úchvatne vnútorné a dramatické zároveň. Separované echá strún bodajú aj hrejú naraz.

„Arrietes Oubliées...“ je pre mňa priebežne najväčším kultúrnym zážitkom tohto roka. V poslednej dobe sa mojim obľúbeným formáciám zásadne nedarí napĺňať očakávania. No tam, kde sa hovorí o zásadách, v zásade existujú aj výnimky. Keď sa potrebujete len tak pohodlne utopiť v obľúbenom kresle, za klišovitého slnkom zaliateho podvečera otvoriť vráta plavebnej komory a nechať myšlienkam voľný prietok, vtedy sú totiž LES DISCRETS istota. A ľudia si vraj zaslúžia istoty.